Dejiny európskej kultúry 20. storočia ponúkajú len málo stretnutí, ktoré sú tak fascinujúce a nepravdepodobné ako stretnutie švajčiarskeho psychiatra a zakladateľa analytického psychológie Carla Gustava Junga a rakúskeho teoretického fyzika Wolfganga Pauliho, jedného z otcov kvantovej mechaniky. Ich spolupráca, ktorá začala v roku 1932 a trvala viac ako dvadsať rokov, predstavuje jedno z najodvážnejších preskúmaní hraničných oblastí medzi psychológiou a fyzikou.

Táto jedinečná spolupráca sa odohrala v mimoriadne dramatickom období. Začala sa v tridsiatych rokoch, keď Európa prechádzala hlbokou krízou: prvá svetová vojna zanechala ťažké dedičstvo v podobe nepokoja. Nasledujúca udalosť, druhá svetová vojna, bola už predznamenaná politickými a kultúrnymi otrasmi. Intelektuálne prostredie je však jedným z najplodnejších v európskej histórii: nové myšlienky ovplyvňujú fyziku, filozofiu, psychológiu. Jung vedie skupinu vedcov a terapeutov v Zürichu. Hľadá hlbokú psychológiu, ktorá by dokázala vysvetliť veľké mýty, náboženstvá a symboly ľudstva. Pauli je tiež v Zürichu, na Inštitúte fyziky, po tom, čo v roku 1925 prispel k objaveniu princípu, ktorý nesie jeho meno. Tento princíp revolučným spôsobom zmenil atómovú fyziku.

Jung je fascinovaný vedou, ale vníma jej limity, najmä v redukovaní reality na to, čo je kvantifikovateľné. Pauli, muž prísnej vedy, ale s nepokojným duchom, prežíva hlbokú osobnú krízu po smrti matky a zlyhaní manželstva. V roku 1932 sa preto obrátil na Junga s prosbou o psychoterapeutické poradenstvo. Toto stretnutie dalo začiatok prekvapivému dialógu, ktorý bol napoly terapeutický a napoly filozofický ( ). Z tohto dialógu sa zachovalo viac ako osemsto listov, ktoré boli o niekoľko rokov neskôr publikované a dnes sa čítajú ako jedinečná historická udalosť.

Jung v Pauliovej videl výnimočnú partnerku v diskusii. Pauliová bola priateľkou a kolegyňou Einsteina, Bohra a Heisenberga a v roku 1945 získala Nobelovu cenu. Jej vedecká jasnosť však nevylučovala citlivosť voči témam podvedomia, symboliky a snov. Pauli totiž Junga stimuloval svojimi snami: víziami plnými archetypálnych symbolov, mandál a alchymistických postáv. Pauli sníval o „svete tieňov" obývanom tajomnými zvieratami, kolesami a krížmi – obrazy, ktoré Jung interpretoval ako znaky hľadania rovnováhy medzi protikladmi, medzi vedeckou racionalitou a duchovným inštinktom.

Na tomto základe vzniká teória synchronicity, koncept, ktorý Jung rozvíja v štyridsiatych rokoch a ktorý po prvýkrát komplexne definuje v roku 1952 v slávnej eseji napísanej spoločne s Paulim: „Synchronicita ako princíp akauzálnych spojení". Synchronicita opisuje „významnú zhodu" medzi psychickými udalosťami a fyzikálnymi javmi, udalosťami, ktoré nie sú spojené materiálnymi príčinami, ale spoločnými významami. Je to teória, ktorá sa odváži spochybniť dogmu klasickej kauzality, pilier, ktorý podporoval modernú vedu od Newtona.

V roku 1948 v Jungovom slávnom „Psychologickom klube" v Küsnacht Pauli predniesol svoje myšlienky pred zaujatým publikom: „Existuje možná úroveň, na ktorej sú hmota a myseľ dvoma tvárami tej istej reality." Táto myšlienka predznamenala mnohé dnešné diskusie o neurovedách, pôvode vedomia a hraniciach vedeckého poznania.

Spolupráca Junga a Pauliho zanechala hlboké dedičstvo. Inšpirovala vedcov ako Marie-Louise von Franz, analytickú psychologičku a Jungovu spolupracovníčku, a fyzikov ako David Bohm. Kolektívne podvedomie, teoretizované Jungom, a tajomstvá kvantovej prepletenosti naďalej naznačujú, že hranice medzi mysľou a hmotou sú menej ostré, ako si tradičná veda chcela priznať.