Každý deň vnímame svet svojimi zmyslami. Vidíme predmety, počujeme zvuky, dotýkame sa povrchov. Všetko sa zdá byť také bezprostredné a "konkrétne"! Ale je to naozaj realita? Alebo sa len pohybujeme v malej časti vesmíru, ktorý sa skladá z viacerých úrovní, viditeľných aj neviditeľných? Moderné a staroveké poznatky, fyzikálne a metafyzické, nás vyzývajú, aby sme sa zamysleli nad touto večnou otázkou.

Naša každodenná skúsenosť často obmedzuje naše chápanie. Zvykli sme si poznávať svet len prostredníctvom toho, čo môžeme vidieť, čoho sa môžeme dotknúť alebo čo môžeme zmerať. Pod povrchom tohto "bežného" vnímania však existuje mnoho iných skutočností. Fyzické skutočnosti, ktoré sa vymykajú našim zmyslom, koexistujú s metafyzickými rozmermi, ktoré sú opradené významom a tajomstvom. Predstavte si makrokozmos a mikrokozmos: dva extrémy, v ktorých sa náš každodenný život rozpúšťa do takmer nepochopiteľných rozmerov.

Vo fyzickej sfére sa vesmír odhaľuje vo viacerých úrovniach reality. Na vesmírnej úrovni môžeme len zahliadnuť nesmiernosť. Časť, ktorú môžeme "vidieť", predstavuje len 5 % celého známeho vesmíru. Na makroskopickej úrovni sa to, čo vnímame, našej realite zdá konkrétne. Avšak aj jednoduchý predmet, napríklad stolička, skrýva úplne inú pravdu. Na subatomárnej úrovni sa stretávame s vesmírom častíc, ktoré sa riadia protichodnými fyzikálnymi zákonmi. Experimenty s kvantovým previazaním ukazujú, ako sa na subatomárnej úrovni môžu dve častice okamžite spojiť na veľké vzdialenosti, akoby ignorovali pojem priestoru a času. Albert Einstein a Niels Bohr boli prví, ktorí otriasli základmi našej predstavy o realite a pokúsili sa odpovedať na slávnu otázku: "Existuje Mesiac, keď sa nikto nedíva?"

Popri fyzických úrovniach sa rozširuje záhada metafyzických úrovní. Metafyzika skúma to, čo nie je bezprostredne vnímateľné, a pýta sa na samotnú podstatu bytia. Starí Gréci, podobne ako Platón, si predstavovali svet "ideí", dokonalý a nemenný, ktorého bol hmotný svet len slabou kópiou. Všetci si pamätáme na alegóriu jaskyne: spútaní ľudia iba zahliadli tiene na stenách, nikdy nevideli priame svetlo pravého Slnka.

Príbuzné koncepty nachádzame aj vo východných filozofiách. Závoj Máyá" indickej tradície opisuje fenomenálny svet ako ilúziu, ktorá zakrýva skutočnú podstatu reality. Na druhej strane náboženstvá, mystika a spiritualita interpretujú tento neviditeľný rozmer ako miesto, kde sa duša alebo "ja" spája s transcendentnom.

Ako však môžeme odlíšiť to, čo je fyzikálne, od toho, čo je metafyzické? Táto otázka nás vedie k jednej z najhlbších otázok v dejinách filozofie: čo je skutočnosť?

Starogrécki myslitelia, ako napríklad Aristoteles, sa snažili rozdeliť svet na podstatu a náhodu. Substancia je to, čo existuje samo o sebe, náhoda je to, čo existuje vo vzťahu k niečomu inému. Ich výskumy položili základ pre tisícročia špekulácií.

Vedci, podobne ako filozofi, si aj dnes kladú otázky. Moderná fyzika napríklad spojila klasickú ontológiu s kognitívnym relativizmom. Podľa Wernera Heisenberga, otca princípu neurčitosti, samotné pozorovanie modifikuje pozorovaný objekt. Inými slovami, nikdy nemôžeme poznať realitu "čistým" spôsobom. To, čo vnímame, je vždy odrazom našej účasti na poznávacom procese.

Sme teda obmedzení naším telom, našimi zmyslami, naším jazykom. Túžba poznať to, čo je skutočné, nás však ženie ponad všetky ťažkosti do oblastí poznania .