Kvantová fyzika je bezpochyby jednou z najfascinujúcejších a najkontroverznejších disciplín súčasnosti. Hoci o nej mnohí počuli, len málokto skutočne chápe, aká je revolučná. Existuje jeden aspekt kvantovej fyziky, o ktorom sa hovorí len zriedka, stránka, ktorú mnohí vedci pripútaní k materialistickému svetonázoru radšej ignorujú alebo bagatelizujú: jej metafyzické dôsledky.

Ale čo je metafyzika? Tento pojem, ktorý sa často spája s ezoterikou, má v skutočnosti pevné korene v západnej filozofii. Pre Aristotela metafyzika znamenala štúdium bytia ako takého, hľadanie konečných príčin reality. Nejde teda o abstraktné špekulácie, ale o základné otázky: Čo je svet? Čo znamená "existovať"?

Kvantová fyzika nás dnes núti vrátiť sa k týmto otázkam v novom a ohromujúcom kontexte.

V pozadí kvantovej fyziky je prekvapivý objav: svet sa pri pozorovaní v subatomárnom meradle nechová tak, ako by sme očakávali. Zdá sa, že subatomárne častice - elektróny, fotóny a iné základné jednotky - žijú v nepredvídateľnom tanci, v ktorom vládne neistota a pravdepodobnosť. Kľúčová rovnica kvantovej teórie, Schrödingerova rovnica, opisuje tento tanec ako vlnu pravdepodobnosti. Častice, ktoré si predstavujeme ako pevné telesá, nimi v skutočnosti nie sú. Každá častica má "pravdepodobnosť" existencie alebo skôr môže byť potenciálne v nekonečnom počte "na seba navrstvených" stavov, ale nie v definitívnom stave. Kedy sa táto situácia zmení?

Zdá sa, že pravdepodobnostné vlny sa "zrútia" v realite definovanej len vtedy, keď sú pozorované. Inými slovami, to, čo sa deje v kvantovom svete, závisí od zásahu pozorovateľa. Častica sa stáva telieskom až v dôsledku pozorovania. Max Planck, jeden z otcov kvantovej fyziky, si to uvedomoval od samého začiatku. V roku 1931 vyhlásil:

"Vedomie považujem za základ. Hmotu považujem za odvodenú od vedomia."

Symbolickým experimentom v kvantovej fyzike je dvojštrbinová metóda. Predstavte si, že strieľate častice - napríklad elektróny - na obrazovku s dvoma štrbinami. Ak nepozorujete, čo sa deje, častice vytvoria interferenčný obrazec, to znamená, že sa správajú ako prekrývajúce sa vlny. Ak však pozorujete, ktorou štrbinou každá častica prechádza, vzor sa zmení: častice sa správajú ako pevné objekty a už nie ako vlny.

Tento experiment, ktorý prvýkrát vykonal Thomas Young v 19. storočí a potom ho reinterpretoval v kvantovom kľúči, necháva človeka bez slov. Ako môže pozorovanie zmeniť správanie častice?

Tvrdenie vedeckého materializmu, že pozorovateľ zohráva v realite nejakú úlohu, je nielen kacírske, ale ohrozuje všetky jeho istoty. Materialistická veda totiž vidí vesmír ako niečo oddelené, "tam vonku", nezávislé od akejkoľvek interakcie so živými bytosťami. Myšlienka, že pozorovateľ je neoddeliteľnou súčasťou kvantového procesu, otvára dvere k hlboko metafyzickým úvahám: akú úlohu hrá vo vesmíre vedomie? Tým sa vedomie - prítomnosť vedomého pozorovateľa - vracia k jadru tohto javu.

Ďalším zaujímavým dôsledkom kvantovej fyziky je hypotéza "mnohých svetov". Podľa tejto teórie, ktorú navrhol Hugh Everett v roku 1957, sa pri každej kvantovej udalosti vesmír "rozdvojí" na paralelné vesmíry. Týmto spôsobom sa realizujú všetky možnosti, ale v rôznych svetoch.

Ak by táto teória bola správna - a o tom sa stále intenzívne diskutuje - znamenalo by to, že existuje nekonečné množstvo paralelných vesmírov, v každom z ktorých sa naše životy uberajú inými cestami. To vnáša do metafyziky nový rozmer: aká je teda naša identita? Ak existuje nespočetné množstvo verzií nás samých, aká je naša skutočná povaha?

Nie všetci vedci sú pripravení prijať metafyzické dôsledky kvantovej fyziky. Mnohí sa radšej zameriavajú na praktické...